Roľnícky dom a dvor Vlkolínec

Kontaktné údaje

034 03 Ružomberok - Vlkolínec
Informácie: Liptovské múzeum v Ružomberku, tel.: +421 44 4322468, 4303533
E-mail: sekretariat@liptovskemuzeum.sk
Www: www.liptovskemuzeum.sk, www.liptovskemuzeum.sk/expozicia/rolnicky-dom-a-dvor-vlkolinec

Otváracie hodiny

Aktuálne otváracie hodiny zverejnené na stránke:
https://www.vlkolinec.sk/informacie/otvaracie-hodiny/

Možnosti vstupu, vstupné

Vstupné zahrnuté do poplatkov vyberaných OZ Vlkolínec.

História-popis

Trojpriestorový zrubový dvojdom, ktorého konštrukcia a vnútorné usporiadanie je charakteristické pre horské oblasti stredného a severného Slovenska. Tento typ ľudovej obytnej stavby je svojím zastúpením prevažujúcim objektom v skladbe architektúry Vlkolínca.
Zrubová konštrukcia stála na kamennej podmurovke, vyrovnávajúcej terén. Štrbiny medzi trámami zrubu sa vypĺňali machom alebo tenkými lištami trojuholníkového prierezu a následne zamazali hlinou. Hlina slúžila aj na vyrovnanie nerovností. Steny domu sa bielili vápnom a na tento základný náter sa nanášala biela, modrá, žltá a svetlo okrová farba – odtiene typické pre drevenice na Vlkolínci. Kamenná podmurovka bola farebne odlíšená. Hlinou sa vyrovnávali aj vnútorné steny domu. Po jej zaschnutí ich maľovali nabielo.
Strecha domu bola sedlová, ako krytina sa používal drevený šindeľ. Strešné štíty zdobili polkružia a kolíky, niekedy s ornamentálnou maľbou, letopočtom, monogramom majiteľa, krížom a pod. U muzeálneho dvojdomu č. 16 - 17 takáto typická výzdoba štítu nebola aplikovaná.
Vstupným priestorom domu je pitvor, odkiaľ sa prechádzalo do ďalších miestností. Pôvodne mal hlinenú dlážku. Nachádza sa tu otvorené ohnisko v zadnej časti miestnosti. Okrem komunikačnej funkcie slúžil pitvor aj ako kuchyňa. Kuchynský riad v pitvore bol uložený na ohnisku (kotlík, drajfusy), na policiach pozdĺž stien miestnosti (hlinené a kameninové hrnce, hrnčeky, rajnice, mliečniky, atď) alebo zavesený na stenách (lyžičníky, taniere). Drevené nádoby na vodu boli uložené na stolčeku alebo lavičke. Vetranie pitvora zabezpečoval otvor v povale (dymník), ktorým dym z ohniska unikal do podkrovia. V priestore nad pitvorom sa údilo mäso a sušili šindle. Ohnisko v pitvore zabezpečovalo aj vykurovanie chlebovej pece v izbe.
Hlavnou obytnou miestnosťou domu, v ktorej sa odohrával život rodiny, bola izba. V nej sa pri stene hraničiacej s pitvorom nachádzala rozmerná murovaná pec. Piekol sa v nej chlieb, slúžila na varenie a pečenie, bol tu uložený kuchynský riad a slúžila aj ako nocľažisko malých detí.
V blízkosti pece bola v stropnej časti upevnená žŕdka na vešanie šatstva, prípadne perín. V kúte, v priestore medzi oblokmi, bol umiestnený stôl s lavicami, v neskoršom období sa v zariadení ľudového interiéru začali objavovať stoličky.
Na stene za stolom, v rohovom priestore pod stropom izby, bol situovaný kultový kút. Sústreďovali sa v ňom predmety sakrálneho charakteru, súvisiace s hlbokým duchovným životom rodiny – sklomaľby s motívmi svätcov a biblickými výjavmi, tlačené obrázky s náboženskými motívmi, prípadne oltárik so soškou Panny Márie, Božského Srdca atď. Na stene pod stropom, vedľa kultového kúta, visela polica na taniere, hrnčeky a krčahy. Pozdĺž dlhšej bočnej steny izby stáli postele so slamníkmi, hlavnicami, perinami a typickou modrotlačovou posteľnou bielizňou.
Šatstvo sa ukladalo do truhly, ktorú si zvyčajne prinášala do rodiny nevesta so svojou svadobnou výbavou. Zariadenie dopĺňali lavice - kanapy - voľne umiestnené pri stene, stolčeky (hokerlíky) a tzv. ďaď – drevená figúrka s vyrezávanou ľudskou hlavou, obyčajne zo samorastu, ktorá slúžila ako ochranný magický predmet, detská hračka alebo na zavesenie spodničiek a sukní. Doštenú dlážku pokrývali doma tkané koberce. V jame vykopanej v zemi pod izbou sa na zimu ukladali zemiaky, „švábka“ , základná potravina ľudových vrstiev popri kapuste, strukovinách a obilninách. V niektorých prípadoch bola „švábková jama“ vykopaná v komore.
V čase, keď sa popri poľných prácach mohli gazdiné venovať pradeniu a tkaniu, doplnili interiér izby kolovrátok s praslicou a krosná.
Z pitvora sa prechádzalo do komory, ktorá ležala oproti izbe, na opačnej strane domu. Komora slúžila na uskladnenie potravín a pracovného náradia. Nachádzal sa tu „štok“ – dlhá úzka truhlica na uloženie obilnín, strukovín a iných potravín, sud s kyslou kapustou. Ukladalo sa tu náradie na poľné práce (kosy, hrable, cepy, motyky, atď.) a na spracovanie ľanu, konopí a ovčej vlny (trlice, česadlá, a iné).
Dom č. 16 - 17 bol obydlím dvoch rodín, v zadnej časti sa nachádzali zrkadlovo obrátené miestnosti, opísané vyššie. K domu sa primykali hospodárske stavby, ktoré boli jeho predĺžením a priamo kopírovali ústrednú pozdĺžnu os domu (dreváreň, maštaľ pre domáce zvieratá). Narúbané drevo v podobe triesok sa neraz ukladalo na podstienku a vytváralo tak prirodzenú tepelnú izoláciu domu v zimných mesiacoch.
Dvor uzatvára humno, situované kolmo na pozdĺžnu os domu. Oddeľuje dvor, ktorý bol na Vlkolínci poväčšine otvorený, bez plotov a bránok, od záhumnia. Jeho rozmerná zrubová konštrukcia slúži ako skladový i pracovný priestor, vďaka voľným škáram medzi brvnami dobre vetrateľný. Tu boli uložené rozmerné časti náradia a majetku (pluh, voz), na šope v podstrešnej časti humna alebo v záčine (nízkym hrazdením oddelenej časti humna) sa skladovalo seno – krmivo pre domáce zvieratá, slama na podstieľku, atď. Na voľnom priestore humna - holohumnici – sa uskutočňovala aj časť sezónnych poľnohospodárskych prác (po žatve sa tu mlátilo obilie a po vymlátení sa tu previevalo obilné zrno, čím sa čistilo od pliev ; rezala sa tu sečka).
Iným typom ľudového domu je dvojpriestorový zrubový dom, ktorý má pitvor a izbu. Pripojením murovanej komory vznikol dom so sýpkou. Architektúru obce dopĺňali senníky mimo jej intravilánu.
Obyvatelia Vlkolínca sa po celé veky živili chovom dobytka a oviec na blízkych horských pasienkoch, ťažkou robotou drevorubačov v okolitých horách, roľníčením na terasovitých, umelo vytvorených políčkach, agrárnych terasách, ktoré sú súčasťou vzácnej kultúrnej krajiny, vytváranej po celé stáročia a tvoriacej jeden z významných prvkov pôvabu Vlkolínca. Pestovali zemiaky, z obilnín najmä jačmeň, ovos, kapustu, ľan a konope. Vlkolínčania sa na dolnom Liptove stali známymi vďaka majstrovstvu svojich tesárov. Vznik veľkých priemyselných podnikov v Ružomberku v poslednej štvrtine a koncom 19. storočia otvoril nové možnosti živobytia pre obyvateľov Vlkolínca.

Obec zapísaná v Zozname svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO

Expozíciu spravuje Liptovské múzeum v Ružomberku